Fjallraven Polar 2017

Na jar 2017 sa mi podarilo zúčastniť úžasnej akcie za polárnym kruhom v Nórsku a Švédsku. O 300km dobrodružstve na psích záprahoch s názvom Fjallraven Polar ste už určite viacerí počuli. Fjallraven je Švédska firma zaoberajúca sa výrobou outdoorového oblečenia a vybavenia akých sú na svete stovky, od iných sa odlišujú tým, že sa rozhodli robiť marketing iným štýlom a vznikol Fjallraven Polar. V nasledujúcich riadkoch by som Vám rád priblížil všetky strasti a radosti môjho splneného polárneho sna.

Nie som žiadny spisovateľ, toto je môj prvý “blog”, ale cítim potrebu a záväzok sa s Vami podeliť o zážitok keďže ste mi k nemu pomohli Vašimi hlasmi 🙂 Ak Vám budú stačiť len fotky, tie nájdete prehľadne tu – album na FB pagei.

Fjallraven Polar? Týždňová výprava na ktorej účastníci prejdú samostatne na psom záprahu 300km z Nórska do Švédska, zažijú 3 noci v úplnej divočine odrezaní od sveta, bez signálu a vyfasujú záprah so 6 psami o ktorých sa starajú. Samozrejme všetko vybavenie zabezpečuje Fjallraven, v skratke by sme mohli celú expedíciu nazvať extrémnou all inclusive “dovolenkou”. Účastníci si hradia len dopravné náklady na letisko, o ostatné je postarané.

Prihlásenie a priebeh hlasovania. Pre Fjallraven je Polar marketing, chcú z neho čo najviac vyťažiť. Za Polárny kruh sa nás tento rok dostalo 28, súťažili sme v kategóriách podľa krajín (Benelux, Maďarsko, Slovensko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Nórsko, Južná Kórea, Anglicko, USA, Taiwan a Ostatné krajiny), z každej kategórie postúpili vždy dvaja účastníci, jeden na základe najvyššieho počtu hlasov, druhého vybrala porota Fjallravenu, čo znamená, že to vôbec nemusí byť druhý v poradí, pokojne predposledný s pár hlasmi, stačí zaujať, najmä kreatívnym a nápaditým videom. Každý súťažiaci sa musí najprv prihlásiť cez svoj Facebook profil na stránke polar.fjallraven.com. Prihlasovanie a samotné hlasovanie je spustené celý mesiac (od polovice Novembra), súťažiaci si vytvorí jednoduchý profil s pár vetami o sebe, mottom, 4 fotkami a videom (nie je povinné). Po uložení je vygenerovaný profil s možnosťou VOTE, teda hlasovania. A tu začína peklo! Doslova peklo, naozaj nepreháňam keďže tí, čo to myslia vážne, sa prihlásia prvé dni a nasledujúci mesiac priam žobrú o hlasy kade tade po internete, aby sa na vysnívanú expedíciu dostali. Robil som to aj ja, až mi to bolo nepríjemné a pod ľudskú dôstojnosť, úprimne môžem povedať že ak by sa to nepodarilo tento rok, pravdepodobne by som sa už neprihlásil. Hlasovanie je zároveň umožnené len pomocou Facebook profilu a len raz pre každého súťažiaceho. V Slovenskej skupine nás súťažilo približne 70, konkurencia naozaj veľká. V skratke by som zhrnul celý mesiac hlasovania ako psychicky vyčerpávajúci, rodinný život išiel bokom, práca išla bokom, jediné o čo išlo boli hlasy a počítanie dní do konca. Zároveň priznávam, že som to mal jednoduchšie ako ostatní tým, keďže ma veľa ľudí poznalo cez moju fotografickú stránku na Facebooku Simon Trnka PhotoAdventures alebo z instagramu pod menom @kicklop, odkiaľ prišlo veľmi veľa hlasov od fanúšikov, za čo Vám všetkým ďakujem a veľmi si podporu vážim 🙂 Po mesiaci hlasovanie skončilo a s počtom hlasov 15 059 som sa umiestnil na prvom mieste. Úžasný pocit mať za sebou ľudí, ktorí mi dopriali a poslali hlasy, veľa z nich o mne možno nikdy nepočulo, ale dali si tú námahu hlasovať, veľká vďaka ešte raz.


Team Slovakia! Ako som spomínal, z každej krajiny sa za Polárny kruh dostanú dvaja účastníci, ja som postúpil automaticky s najvyšším počtom hlasov, ale s napätím som čakal, koho mi vyberie porota do tímu. Po týždni od hlasovania Fjallraven oznámil, že vybrali Daniela Štraucha, youtubera, známy pod pseudonymom Gogo, ktorý skončil v hlasovaní druhý. Nebudem klamať, bol som prekvapený. Zároveň ale Fjallraven chápem, takúto obrovskú reklamu medzi mladými ľuďmi by nespravil nikto iný a pevne verím, že aj jeho účasť bude mať váhu na tom, aby malo Slovensko vlastnú kategóriu aj v najbližších rokoch a expedíciu budú môcť prežiť aj ďalší slováci na vlastnej koži (aktualizácia: pre Fjallraven Polar 2018 je Slovensko v skupine s ďalšími 11 krajinami, viac na konci článku).

4 mesačné čakanie! Hlasovanie prebiehalo od polovice novembra do polovice decembra 2016, pár dní po ukončení ešte Fjallraven overoval poslané hlasy aby si boli istí, že súťažiaci nepodvádzali, hlasy musia byť poslané z bežne používaných profilov, nie narýchlo vytvorených počas súťaže. Oficiálne výsledky najprv oznámili cez Facebook stránku, emaily s prvými inštrukciami prišli pár dní pred Vianocami. Keďže sa Fjallraven stará o komplet všetko, súčasťou emailu bol aj dotazník, osobné údaje, najbližšie letisko odkiaľ sme schopní letieť, veľkosť nohy, nohavíc, rukavíc, bundy, čiapky, informácie o jedle a zdravotnom stave. Všetko sme museli čo najpresnejšie vyplniť aby vedeli pripraviť výbavu na expedíciu. Vyplnené dotazníky bolo nutné poslať naspäť tesne po začiatku roka. O cca mesiac sme už mali letenky vybavené a poslané na email. Tým bola vlastne celá formálna procedúra dokončená, nasledovalo čakanie až do 3. Apríla na let do Štokholmu. Deň pred odletom som začal baliť, najdôležitejšia je samozrejme výbava na fotenie. Foťák, 4 náhradné baterky a GoPro tiež so 4 náhradnými baterkami, ostatné už nebolo podstatné. Tešil som sa ako malé decko.

FJALLRAVEN POLAR 2017: DEŇ 1: Budík zvonil v čase kedy chodím bežne spávať, ráno o 1:00, veru ťažko sa vstávalo z postele, ale dobrodružstvo volalo. Let z Viedne do Štokholmu o 6:00. Pred odletom ma čakala ešte jedna príjemná záležitosť, vyzdvihnutie širokouhlého objektívu Nikkor 14-24 F2.8E GD o 3:00 ráno v Bratislave za ktorého požičanie ďakujem Nikonu. O 4 som už stál na letisku pred checkinom a čakal Dana. O pár minút vbehol do haly, potriasli sme pravicami, dali sa do reči a vtedy zo mňa všetky pochybnosti o zvládnutí expedície s týmto chalanom padli. Od prvej chvíle sme si sadli a ako správni parťáci reprezentovali našu krajinu až do konca. Prílet okolo 9:00 na letisko Arlanda pri Stockholme sme dodržali, rovnako aj ostatných cca 22 účastníkov sa pomaly zbieralo na letisku zo všetkých kútov sveta, pár z nich priletelo o deň skôr, ale väčšina práve v pondelok 3.4. Prvé ubytovanie bolo zabezpečené pri jazere v nádhernej dedinke Sigtuna, najstaršia osadlosť Švédska založená v roku 980, kde sme sa postupne presúvali z letiska. Prvý deň sa niesol najmä v spoznávaní účastníkov medzi sebou, veľa sme toho už o sebe vedeli z Facebooku, ale naživo je to predsa len iné a celý deň sa nám ústa nezastavili. Na rad prišli aj prvé kamerové skúšky, každý z nás prešiel krátkym interview aby štáb Fjallravenu vedel, kto je ako prirodzený, akú má úroveň angličtiny a ako vystupuje. Nasledoval prvý spoločný neskorší obed a chvíľa voľna, ktorú sme strávili von pred hotelom rozhovormi. Poobede prišla na rad prednáška outdoorového experta Johana Skullmana, ktorý nás mal pod drobnohľadom celý nasledujúci týždeň, obsahovala základné informácie o prežití v divočine, vrstvení oblečenia, strave, nástrahách podchladenia. S 20 minútovou prestávkou sme Johanna počúvali približne 3 hodiny, veľa z nás v polospánku po precestovanej noci. Hneď po prednáške nasledovali Vianoce, vstúpili sme do miestnosti s 28 ruksakmi a obrovskými páperovými bundami  prehodenými cez ne. Každá mala na sebe meno účastníka a krajinu ktorú reprezentuje. Ďalšie 2 hodiny sme vybaľovali a skúšali výbavu či nám sedia veľkosti. Fjallraven sa postaral naozaj o všetko, 3 páry ponožiek, 5 kusov termoprádla, šatka, nohavice, mikina, bunda, obrovská bunda (parka), topánky, čiapka, huňatá čiapka, 3 páry rukavíc (pracovné, na bežné nosenie a hyperteplé), čelovka, kompas, nádoba na vodu, hrnček, malá termoska, veľká termoska, nožík s kresadlom, príbor a 75L ruksak. Všetky veci boli už naše, preto ak sa niekomu z Vás podarí v budúcnosti dostať na túto akciu, cestujte len s príručnou batožinou, naspäť sa zbalíte do ruksaku ktorý dostanete. S Danom sme vybaľovali asi hodinu, jemu sedelo všetko, ja som pre istotu vymenil rukavice za väčšie. Nasledovala večera so švédskymi špecialitami ku ktorej sme si dopriali aj pohár vínka. Počas večere prišla na rad predstavovačka, začali organizátori a my pokračovali, každý sa postavil a povedal pár viet o sebe. Po večeri nás rozdelili do tímov podľa krajín v ktorých budeme absolvovať celé dobrodružstvo na saniach. Na každých 4 účastníkov, teda 2 krajiny, pripadol jeden musher. Neviem ako prebiehalo delenie do skupín, ale Slovensko spárovali s Nemeckom, s Manuelom a Annou s ktorými sme si sadli aj na večeru spoločne a keď nás priradili k sebe, potešilo nás to. Po večeri som ešte vybehol von vyskúšať požičaný objektív a nafotiť vysvietený hotel spolu s prístavom. Rýchlo som sa ale vrátil späť pobaliť veci, ráno už nebude čas. Zaspali sme veľmi rýchlo, zničení po celom dni.

Fotogaléria: Deň 1

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

DEŇ 2: Budík 5:15, 5:30 už sedíme na raňajkách, autobus má byť pripravený na odchod na letisko o 6:30, hovoríme si s Danom že to bude len tak tak, keďže sme sa nestihli úplne pobaliť večer. Bežíme na izbu a tlačíme všetky zvyšné veci do ruksakov a príručnej batožiny. Tesne po pól šiestej sme zbalení pred hotelom, všetci už vonku na štýl šmolkov, modré bundy s menovkami a veľké zimné topánky na nohách, keďže v ruksaku by zaberali príliš veľa miesta. Nastúpili sme do autobusu a z letiska Arlanda a prestupe v Osle sme okolo jednej poobede pristáli na severe Nórska v mestečku Tromso. Počasie biedne, pesimistický dážď so snehom nevyzeral moc na expedíciu na psích záprahoch. Hodinu a pól cesty v autobuse sme boli natlačení na oknách a sledovali prírodné scenérie. Zastavili sme až na chate pri dedinke Oteren v Nórsku, pár kilometrov od hranice so Švédskom, kde nasledovala praktická časť prípravy na expedíciu, ktorá začne nasledujúci deň ráno. Najprv ale malé občerstvenie a vybaľovanie vecí vo veľkej spoločenskej miestnosti. Johan si všetkých zavolal a vysvetlil program ďalších hodín až do večera. Najprv nám boli prerozdelené posledné nevyhnutné veci na prežitie, karimatka, spacák, snežnice, zateplené nohavice a rukavice, stan, lopatka, snežná sonda, pílka, varič, palivo do variča, nožík, okuliare slnečné aj lyžiarske. Stále pršalo, ale vybrali sme sa von kde už mal Johan ukážkovo postavený stan na snehu, vysvetlil všetko potrebné ohľadom jeho stavby a čakalo nás presne to isté, v daždi sme sa veru všetci ponáhľali aby sme to malí čím skôr za sebou. Každá dvojica mala za úlohu dokonale postaviť stan a počkať na kontrolu. Jasné že sme to zvládli aj my, úplne bez problémov.  Pôvodný plán zahŕňal spanie v čerstvo postavených stanoch, ale organizátori to zrušili kvôli dažďu, nechceli aby nám navlhli páperové spacáky. Druhá časť prípravy obsahovala zvládnuť variče a zapáliť ich pomocou kresadla a nožíka. Samozrejme najprv prebehla ukážka od profesionála. Tu už mali viacerí problémy, ale nám sa darilo, všetci sme to ale museli zvládnuť, pretože na teplej vode stáli naše životy ďalšie dni. Následne sme sa znovu zišli v teple chaty, najmä pri piecke kde sa sušilo o sto šesť. Mysleli sme, že nás čaká už len večera, ale ešte pred ňou prišli musheri, ktorí nás mali mať na starosti ďalšie 4 dni. Ako som spomínal, 28 účastníkov rozdelili do týmov po štyroch, nás priradili ku dvojici z Nemecka, jasné že sami by sme sa nezvládli postarať o psí záprah, preto nám boli pridelení musheri a dohliadali na nás až do konca. Náš sa volal Tom, sadli sme si ku piecke na stoličky a začali sa rozprávať, znova sme sa všetci predstavili aby Tom vedel koho vyfasoval. Tom preteká na psích záprahoch, sám vlastní cca 70 psov, časť z nich nám aj doviezol, každý účastník mal na starosť 6. Po chvíľke debatovania sme vyšli von, kde boli prichystané sane, hodnú chvíľu nám rozprával o jazde na psích záprahoch, technike, brzdení, ako si máme ráno uložiť veci atď, nech vyrazíme načas. Štart bol naplánovaný na 9:00. Po návrate do chaty nasledovala večera, ochutnávka domácej 30 ročnej slivovice od môjho starkého, prebaľovanie a rozdeľovanie vecí ktoré si berieme so sebou na sane a ktoré ostávajú v autobuse a budú čakať v cieli. Pôvodný plán spania vo veľkej spoločenskej miestnosti sme zavrhli, s Danom a pár ďalšími sme rozložili karimatky a spacáky v kuchyni kde bolo chladnejšie a dýchateľný vzduch. Zaspali sme okolo polnoci.

Fotogaléria: Deň 2

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

DEŇ 3: PRVÝ DEŇ NA SANIACH: Skorý budíček už ani neprekvapoval, 5:45 sa začali chystať raňajky v kuchyni. Najedli sme sa, pobalili posledné veci a o 7:00 nastupovali do autobusu, ešte predtým boli každej dvojici rozdané balíčky s dehydratovaným jedlom vo veľkej krabici. Na miesto štartu sme sa presúvali asi 30 minút, počasie bolo prívetivejšie ako predošlý deň, dážď prestal, ale slnko ostalo za oblakmi. Už z diaľky sme videli množstvo psíkov netrpezlivo čakajúcich v lesíku. Po vystúpení z autobusu bolo počuť len zavíjanie a brechot 210 psov pripravených odštartovať. Do psov sa moc nevyznám, ale videli sme im to všetci v očiach ako sa tešia, že budú môcť vybehnúť. Hneď si nás odchytil Tom a ukázal naše sane, vychytali sme prvé miesto na štarte, znova nám pripomenul ako sa pobaliť, tak sme sa vrátili do autobusu po veci a pomaly balili do saní. Tom nám prihodil ďalšie veci, desiatu pre psíkov, reťaze na prenocovanie a psie oblečenie. Postupne si každý z nás vyzdvihol 6 psov a pripevnil ich na záprah, psov mal už predom rozdelených aby sa znášali v záprahu. Štart o 9:00 sa blížil, eufória obrovská, tešili sme sa neskutočne. Posledné prípravy pred štartom, zapnúť kamery, riadne sa chytiť saní, psíkovia ťahali ako diví aj keď sme stáli na brzde. 3….2…1…ŠTART! Wau! Okamih na ktorý sme čakali od decembra sa stal skutočnosťou, ťahá nás psí záprah niekde na severe Nórska na 300 km púti divočinou. Úžasné, neopísateľné! Psy vyštartovali ako blesk, toľko sily som naozaj nečakal, rozbeh na psom záprahu by sa dal prirovnať  nasadaniu na pomu na lyžiach keď Vás na začiatku trhne. Prvá hodina cesty bola celkovo najťažšia, nováčikovia na saniach, serpentíny a stúpanie do kopca v lesíku, pri ktorom trebalo psíkom pomáhať a odrážať sa jednou nohou, niekedy bežať popri saniach, sneh na niektorých miestach ľadový, veľa účastníkov spadlo. Ešte že psy to cítia a neutekajú ďalej vo väčšine prípadov. Postupne sme sa dostali z lesíka na holé pláne zasypané snehom a lemované kopcami, aj počasie sa umúdrilo a spomedzi mrakov vykúkalo slnko. Jazda na záprahu bola už pôžitok, užívali sme si výhľady a tešili sa z pekného dňa. Približne po 3 hodinách sme minuli prvý checkpoint. Čas na obed. Tom odparkoval sane ďalej od ostatných pri lesíku, najprv sme vybalili desiatu pre psíkov a každému hodili, niektorí zjedli, iní nie, Tom reagoval že to je v poriadku, niektoré psy sa najedia ráno a potom až večer. My sme sa tešili na jedlo tiež, Dano vybral z krabice prvé 2 balíčky, presunuli sme sa na miesto medzi stromčeky bez snehu, kde sme si posadali na karimatky, otvorili balíčky s jedlom a zaliali vriacou vodou, ktorú nám ráno pripavili na chate. Ďalšie jedlo už budeme zalievať vlastnoručne zohriatou vodou. Balíček obsahoval všetko, dehydratované hlavné jedlo, ktoré stačilo len zaliať vriacou vodou a počkať 8 minút, energetický nápoj, tyčinku, suché mäso prípadne inú dobrotku, žuvačku, kávu, vitamínovú tabletku, vlhčenú utierku, príbor a sáčok na odpadky. Prestávka trvala možno hodinu, Tom vytiahol aj mapu kde sa nachádzame a čo nás ešte čaká, ale nevedeli sme si to úplne uvedomiť v cudzom prostredí. Po jedle ostala chvíľka času, využili sme ju na zdriemnutie na karimatkách tak ako aj naši psi pri saniach, Prestávka po hodine skončila, znovu sme naskočili na záprah a presúvali sa do cieľa prvej etapy. Prechádzali sme cez krajinu pokrytú len snehom a ľadom, zásah ľudí bolo poznať len na smerovacom značení slúžiacom na orientáciu. Niečo ako naše značenie na horách v zime. Tom poznal túto oblasť Nórska ako svoju dlaň, občas nás vzal na výlet mimo trate, kde sme razili vlastnú cestu. Ako plynul čas, po oblakoch neostalo ani stopy, na druhej strane sa tačal predvádzať vietor, ale dalo sa to zvládnuť v hrubých bundách, ktoré sme nasadili tesne po obede. Cesta sa nám zdala byť nekonečná, hľadali sme cieľ za každým kopcom, ale neprichádzal. Ani sme si neuvedomili že sme prekročil pomyselnú hranicu Nórska a Švédska. Zdržali sme sa ešte pre zdravotné problémy havina v mojom záprahu, niečo so šľachou na nohe. Tom ho odviazal, zabalil do deky a viezol na svojich saniach. Po chvíli išiel okolo skúter organizátorov a psíka zobral k sebe a na ošetrenie. My sme mali pred sebou ešte dobré 2 hodiny cesty, Pre niekoho, čo nikdy nešiel na psom záprahu a zrazu sa na ňom vezie 4 hodiny je to únavné. Psíky sa stále snažia predbiehať, sane je nutné pribrzďovať, sledovať cestu a psov či nemajú domotané laná atď. Naozaj sme sa už tešili do cieľa, na večeru a oddych. Ale všetko si treba zaslúžiť, prvé dva dni v civilizácii sme využívali služby all inclusive, teraz je všetko na nás. Do cieľa sme prvý deň prišli ako poslední keďže sme obedovali najďalej od všetkých a mali zraneného havina. Sane sme odparkovali tesne za cieľovou rovinkou, pred nami už stála novopostavená kempová dedinka s oranžovými stanmi a psíkmi pripravenými na noc. Nás ešte čakala dlhá cesta k naozajstnému oddychu v stane. Po odparkovaní saní sú prvoradí hafani, natiahnuť šnúru, odviazať ich od saní, priviazať na šnúru a obliecť nech im nie je v noci zima. Nasledovalo nasekať klobásy, pre každého psa jednu, zaliať vriacou vodou a podávať s granulami. Hodina prešla ani sme nevedeli ako. Konečne sme si povedali že sa môžeme začať starať o nás. Hlavne postaviť stan, riadne pripevniť a ukotviť pre prípad nečakanej búrky alebo vetra, nič sme nemohli podceniť, ešte sme neboli ani v polovici, museli sme stavanie prerušiť a ponáhľať sa pred Johanov stan, kde si nás dal všetkých zavolať a znova vysvetlil hlavné zásady strávenia noci v divočine. S Danom nám moc do smiechu nebolo, cítili sme veľký hlad a smäd a únavu po 6 hodinách na saniach. Po stretnutí sme stan rýchlo dostavali a začali premýšľať kde ideme variť. Dohodli sme sa s parťákmi z Nemecka že si vykopeme spoločnú kuchynku aj so sedením a zábranou pred vetrom. Rozložili sme variče a varili, slnko úž dávno zapadlo, bol som sklamaný že som skoro nič nepofotil, ale najprv povinnosti, potom zábava. Pomocnú ruku nám podal Tom keď videl ako sa snažíme rýchlo navariť vodu a doniesol svoju, už vriacu, aleluja, vykúpenie, 3 litre vriacej vody nám padlo z neba a už sme zalievali večere a nápoje. Pominul hlad aj smäd, ostala len únava. Vytiahol som ďalší životabudič, slivovicu a pri varičoch si dali za jeden. Vietor bol už celkom nepríjemný, tak sme sa presunuli k nám do stanu a pokračovali v dezinfekcii a rozhovoroch. Pred zaľahnutím do spacáku som ešte vybehol von a odfotil pár nočných záberov, obloha bola už jemne zatiahnutá, ale v kútiku duše som dúfal, že by sa mohla ukázať aj Polárna žiara, žiaľ, túto noc nie. Vrátil som sa do stanu, Dano už spal, zhodil som zo seba veci a po pár minútach sme chrápali spolu.

Fotogaléria: Deň 3

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

DEŇ 4: DRUHÝ DEŇ NA SANIACH: Noc sme prespali ako batoľatá, ráno som na hodinách našiel údaj -4, vonku muselo byť aspoň -10. Nejdem ani pripomínať, že budík už tradične o 6:00. Plánovaný štart ďalšej etapy o 9:00. Moc sa nám vstávať nechcelo, vonku už ale bolo počuť ranný rozruch a stále neutíchajúci vietor. Oblečieme sa, otvorím vstup do stanu a facka ako hrom, dúfal som že je len zamračené, ale celkom husto snežilo a bola hmla, za dva dni sme zažili asi všetky typy počasia. Sneh a vietor nie sú príjemní spoločníci, obliekli sme aj vrchné teplé bundy a pustili sa do práce. Nakrájať klobásy, zaliať vodou, pridať granule a dať hafanom. Tom nám s prípravou jedla vždy pomáhal a vodu pre psov varil vo veľkej nádobe, nedalo nám a poprosili sme ho či nenavarí trochu aj nám, variť v predsienke stanov sme mali zakázané a vonku by to bolo na veľmi dlho. Súhlasil a nám odľahlo. Vybrali sme ďalšie baličky so stravou, tentokrát raňajkové, väčšinou ovsená kaša s rôznymi príchuťami, energetická tyčinka a nápoj, žuvačka, suché mäso, ale našiel som si aj kúsok pizze zabalený. Vodu do termosiek na cestu a obed sme už dovarili sami. Po raňajkách sme nahádzali veci do ruksakov, poskladali stan a zbalili do saní. Deviata hodina sa blížila, kempová dedinky už bola skoro zbalená, stany zmizli, nastal čas pripraviť psíkov na cestu. Zbaliť misky, zhodiť vestičky a pripevniť na sane. Hneď ako sme ich uviazali sane boli ako naspeedovaní, skákali, ťahali, chceli čím skôr odštartovať. My sme až takí namotivovaní neboli, stále fučalo a snežilo s viditeľnosťou len niekoľko metrov. Prvýkrát sme nasadili aj lyžiarske okuliare a kapuce s kožušinkou. Okolo 9:00 už bolo všetko zbalené, tímy stáli na saniach a pomaly štartovali. Čo Vám poviem, prvú hodinu sme nevideli skoro nič, len bielo. Ale na saniach sa išlo príjemne, po rovine v jemnom prašane, psíky ťahali o dušu, neviem kde sa v nich tá energia brala. Našťastie sa počasie začalo meniť k lepšiemu, bielu hmlu vystriedalo zamračené počasie s kde tu presvitajúcim slnkom, snežiť prestalo úplne. Aj do nás sa vrátil život, vytiahol som zrkadlovku zo saní a cvakal aj počas jazdy, po toľkých hodinách na saniach som sa ani nebál že mi padne, alebo ja s ňou. Krajina bola znova rozpoznateľná, pekné scenérie širokých plání a kopcov v diaľke. Pomaly sme začali klesať do doliny, minuli prvé zamrznuté jazero a znova sa ocitli v nízkom lesíku na malý moment. Ani sme sa nenazdali a znova nás čakalo ďalšie stúpanie, ale pred ním ešte dlhoočakávaný obed. Na mieste už čakali všetci, poväčšine schovaní, pretože nepríjemne fúkalo. Najprv hodiť kúsok klobásy hafanom, potom nájsť miesto kde si zalejeme obed. Schovali sme sa za väčší kameň a rýchlo zaliali obed, dnešná prestávka nebola vôbec dlhá, možno pól hodiny, vietor naozaj silný, rozfúkaval napadnutý sneh a psíkov skoro úplne zavialo. Onedlho sme už znova stáli na saniach. Približne hodinu sme stúpali, Tom nám oznámil na obede, že potom už budeme len klesať a dostaneme sa do zalesnených častí Švédska s množstvom jazier. Mal pravdu, začalo klesanie a pred nami sa otvorila krajina plná jazier a stromov. Aj počasie začalo robiť radosť a ukázalo sa slnko. Cesta z hôr do lesa bola na niektorých miestach strmá, technicky náročná a vyžadovala neustále státie na brzde. Poslednú hodinu celej etapy sme prechádzali po rovine cez jazerá lemované lesmi a horami. Úžasný výhľad na krajinu. Koniec etapy prišiel po 5 hodinách na saniach, dnes spíme na zamrznutom jazere v obkľúčení lesa. Etapu sme ukončili ako poslední, prichádzame už v čase, keď ostatní majú postavené stany, niektorí priamo na jazere, iní na brehu medzi stromami. Odparkovali sme ďalej od ostatných. Vedeli sme čo nás čaká a neminie, bežná rutina, postarať sa o psíkov, priviazať, obliecť, nakŕmiť. Vodu sme tentoraz mali priamo z jazera, dieru vykružili organizátori ďalej od brehu a po krátkej prechádzke sme si ju už niesli na ohrev. Najprv pre psov, potom pre nás na večeru. Stan sme postavili na jazere za pól hodinu. Každý deň sme mali stretnutie aj s Johanom, dnes to vyšlo presne pri západe slnka, obloha polooblačná, vietor žiadny ale celkom chladno. Johan nám pripomenul ako spať v spacákoch. Najlepšie v jednej vrstve oblečenia, ideálne v termoprádle, bez nohavíc, bez bundy, pred ľahnutím do spacáku sa odporúčajú drepy, telo sa jemne zohreje a produkuje teplo aj v spacáku, ten nemá funkciu telo zohriať, len ľudské teplo udržať. Zapamätal som si aj trik s plastovou fľaškou, ak Vám býva zima, naplňte plastovú fľašu teplou vodou, najlepšie vriacou z variča, zabaľte do trička alebo mikiny a vezmite do spacáku, funguje ako radiátor. Na stretnutí sme sa dozvedeli že nás čaká aj spoločenský program, posedenie pri ohni, o hodinu sme sa pri ňom aj stretli. Chalani spomedzi organizátorov pripravili miestnu špecialitu, opekané sobie mäso na panvici. Výborné. Ale nezdržali sme sa dlho, boli sme unavení po celom dni, boleli nás chrbty po 5 hodinách na saniach na hrboľatých lesných cestách na záver etapy. Znova som chvíľu márne postával pri stane a čakal s foťákom na statíve či sa ukáže žiara, noc ideálna, skoro bez obláčika, ale nedočkal som sa. Zaľahol som spať a do pár minút odkvecol.

Fotogaléria: Deň 4

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

DEŇ 5: TRETÍ DEŇ NA SANIACH: Ani dnes sme sa nevyspali do sýtosti, budík 6:00, kontrolujem teplotu počas noci, -6 v stane, ale ráno oveľa príjemnejšie ako predošlý deň, po vetre a snehu ani stopy, pekné, ale zamračené ráno na jazere. Nasledovala už tradičná procedúra, nakŕmiť hafanov, uvariť vodu, nakŕmiť seba, zbaliť stan a pripnúť psov na sane. Oblaky pomaly ustupovali a čakal nás parádny deň s modrou oblohou. Ako stvorený na 3 a pól hodinovú jazdu na saniach po zamrznutých nekonečne dlhých jazerách Švédska lemovaných lesmi. Tajne som dúfal že v diaľke uvidíme aspoň pobehovať losa, soba, alebo hocijaké iné zviera, bohužiaľ, asi ich vyrušovali snežné skútre. Cesta bola viacmenej rovná, medzi jazerami úzka cestička cez les akurát na jedny sane. Po 2 hodinách sme odparkovali na pól hodinku na čistinke v lese, nejedli sme ešte obed, rozbalili len tyčinky a zapili energetickým nápojom. S nami prišiel aj oficiálny fotograf eventu a konečne sme sa všetci spolu aj s Tomom odfotili. Vedeli sme, že po prestávke bude v niektorom úseku nasledovať najobávanejšia časť trasy, strmý zráz vedúci z lesa na jazero, sklon skoro ako na skokanskom mostíku. Nebol by to problém, keby sme vedeli kde presne sa nachádza a pripravili sa naň, objavil sa úplne znenazdajky za lesnými serpentínami. Prekvapil ma, nevybral som najideálnejšiu stopu, brzdu na saniach som mal kompletne od snehu a nenahmatal ju. V polovici zrázu som už bol na kolenách, v duchu si hovorím že nemôžem spadnúť, to by bol trapas keďže pod zrázom už stáli všetci kamaramani aj fotografi Fjallravenu a tešili sa práve na pády účastníkov zájazdu. Pár metrov som sa zviezol na kolenách, ale riaditok som sa nepustil, vyšvihol som sa naspäť na sane a pokračoval ďalej za víťazného pokriku. Po tomto vyčerpávajúcom momente nasledovala zvyšná cca pól hodina jazdy. Zastavili sme na nádhernom mieste s lesom všade navôkol, nezvykle už okolo druhej poobede, dnešný deň sme strávili na saniach skoro 4 hodiny, Všade na okolí stromy, slnko pieklo a aj sa to na nás začalo prejavovať začervenaním tváre . Opaľovacie krémy nás ani len nenapadlo zobrať. Kupodivu sme mali konečne pár minút pre seba, havinovia ešte nepotrebovali jesť, ale odviazať od saní a pripraviť miesto na nocovanie áno. Ďalej od nás sme videli postavené stany pre hostí Fjallravenu a novinárov, ktorí sa prišli na tento event pozrieť. Pomaly sa malá skupinka ľudí presúvala od stanov k nám, novinári z celého sveta boli pozvaní aby zdokumentovali náš postup v expedícii. Medzi pozvanými sme mali zastúpenie aj my, Juraja z portálu outdoorfilmy som zatiaľ poznal len cez internet, konečne sme sa stretli a pokecali. Dnes prišlo prvé stretnutie s Johanom už o tretej, oznam znel že stany ostávajú v saniach, spíme pod holým nebom. Samozrejme, kto chcel mohol spať vonku aj predošle dni, ale všetci sme využívali komfort stanov. Oznámil, že v noci je predpokladaná teplota okolo -18 stupňov celzia, to už niektorým zamrzol úsmev na tvári, ale verili sme, že nás podržia spacáky do -30. Aj spanie pod holým nebom má v takejto divočine pravidlá, hlavne je dôležité vedieť odkiaľ fúka vietor aby sme vedeli postaviť zábranu. Johan pokračoval o nutnosti izolácie, odporúčal na spacák ešte navliecť bundu od nôh, zobrať do spacáku nádobu s vriacou vodou, na karimatku rozprestrieť hrubé nohavice primárne určené na sane. Vedel som do čoho ideme, vonku bez stanu som už toho naspal, v -17°C na Veľkom Rozsutci. Prednáška bola dnes celkom dlhá, pokračovala zaobchádzaním s nožíkom a kresadlom a založením ohňa svojpomocne, bez papiera, bez zápaliek, len nožík a kresadlo. Základ je suchá kôra stromov, najlepšie brezy. Jemne ošúpať kôru a iskrami z kresadla zapáliť a pridávať malé kúsky dreva. Johanovi to šlo úplne od ruky, do minúty horelo. Neskôr sme sa aj sami presvedčili že to nie je veľká veda, dôležité je nájsť správne drevo. Ku koncu stretnutia vyhlásil súťaž v zakladaní ohňa ďalší deň ráno, s Danom sme na seba mrkli a vedeli že to chceme vyhrať 😀 Stretnutie skončilo, vrátili sme sa naspäť k saniam a vybrali miesto na spanie, priniesli lopaty a začali kopať, sneh bol nespevnený a hlboký, pomimo vyjazdených ciest sme sa prepadávali po pás, konečne sme využili aj snežnice, hlavne pri dlhších prechádzkach do lesa na vykonanie potreby. Kopanie sme po chvíli prerušili, pretože Tom zahlásil že je čas na večeru pre psov, nakrájali sme klobásy, múdro sme sa rozhodli nakrájať klobásy už aj na raňajky čo nám nejaký čas ušetrí. Priniesli sme vodu a navarili psom večeru. Dokončenie miesta na spanie nám zabralo možno ešte hodinu. S Danom sme boli pozrieť aj ostatných ako sa im darí, ako vyzerajú ich spálne, všetci sa samozrejme snažili a svedomito pripravovali na krutú chladnú noc. Aj na rannú súťaž v príprave ohňa sme sa zásobili, celý náš tím behal po lese a zháňal drevo. Nazvážali sme ho až nad hlavu, tak sme sa rozhodli založiť ohník aj v noci a zaspávať pri ňom. Po dostavaní spálne sme sa v nej všetci stretli, pozvali aj Toma a spoločne uvarili večeru a rozprávali sa, Tom nám oznámil plán posledného dňa na saniach, vtedy sme si uvedomili že sme ani len nezačali a už končíme. Ale je pravda že sme boli všetci unavení a zničení, naozaj to nie je sranda, človek si povie že voziť sa na saniach, ale je to pre všetkých niečo nové, telo nie je zvyknuté, boleli nás chrbty aj celková únava z celodenného fungovania na nohách od 6 ráno do 11 večera, starania sa o psov a o seba, nedostatok spánku atď. S dovolenkou to nemá nič spoločné, človek si musí všetko odmakať. Samozrejme že sa to zvládnuť dá, 28 nás začalo, 28 prišlo do cieľa, vekové kategórie od 18 po 70 rokov. Týmto pozdravujem Waltera z USA, veľký inšpirácia a odhodlanie čo i len sa prihlásiť v tomto veku do súťaže. Čas plynul, slnko zapadlo a nasledoval ďalší program, stretnutie s hosťami a novinármi pri ohni v lese o 21:00. Predtým prišiej aj Juraj a chvíľu nás s Danom spovedal. K ohňu sme sa vybrali tesne pred deviatou, pár minút chôdze a vstupovali sme do lesa na druhej strane kde viedla cestička lemovaná sviečkami, v lese už horel oheň, pohľad na oblohu priniesol len hviezdy, žiadne oblaky, prituhlo, -10 určite. V duchu si hovorím, že ak teraz neuvidíme polárnu žiaru, tak už nikdy. Nestihli sme ani nájsť miesto pri ohni a niekto vykríkol “Aurora, aurora!” Vyštartoval som ako strela a bežal von z lesíka, naozaj, bola tam, zvíjala sa po oblohe ako zelený had. Splnený sen, zažiť polárnu žiaru za polárnym kruhom. Neuveriteľné. Jasné že som neváhal ani chvíľu a už sa brodil snehom na lepšiu pozíciu fotenia, pritom stále sledoval oblohu a úžasné divadlo. Bolo možno pól desiatej, na jednej strane oblohy ešte stále jas zapádajúceho slnka, na druhej už tma, pomedzi to sa prelínala polárna žiara. Fotoaparát stále na statíve, jedna fotka za druhou, nevedel som sa nabažiť tej nádhery. Po chvíľe som zmenil pozíciu a natrafil na Juraja s ktorým sme fotili a rozprávali sa ešte nejaké 2 hodinky, polárna žiara sa raz ukázala, potom prestala, ale hlavu som mal ku oblohe vykrútenú stále. Obloha úplne jasná, prituhlo na nejakých -16 okolo jedenástej. S Jurajom som sa rozlúčil a stretol Annu z nášho tými pobehovať s fotoaparátom, pripojil som sa k nej a ďalším, vrátili sme sa k nášmu kempu kde Daniel s Manuelom zapálili oheň, prituhlo ešte viac, hodinky som si odopol z ruky, mám na nich teplomer a na ruke sú ovplyvnené teplotou tela, držal som ich len za remienok a skoro som neveril vlastným očiam keď teplota klesla na -19 okolo polnoci, vtedy sme už mali fotenia dosť a pred nami posledný deň na saniach, potrebovali sme sa vyspať. Johan poobede oznámil že v noci môžeme čakať -18, ale je len polnoc a už -19, obloha jasná, v duchu som si povedal že to pôjde určite ešte nižšie. A veru išlo. Do spacáku som zaľahol po polnoci, Manuel aj Daniel si ešte užívali pohľad na oblohu s polárnou žiarou, chvíľu som pozoraval s nimi a zaspal s pocitom splneného sna.

Fotogaléria: Deň 5

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

DEŇ 6: ŠTVRTÝ (posledný) DEŇ NA SANIACH: Do rána bolo stále chladnejšie a chladnejšie až sa teplota zatavila na -24°C. Nový teplotný rekord spania pod holým nebom, potešil som sa!. V spacákoch bolo celkom príjemne, ale jasné že nie úplný teplotný komfort. Posledný expedičný budík sme posunuli na 7:00 aj z dôvodu neskoršieho štartu, pretože posledná etapa je najkratšia. Ale povinnosti ostávajú, ráno nás ešte stihol vyspovedať kameraman v spacákoch, pýtal sa ako sa spalo pod holým nebom v takej zime. Určite by sa spalo oveľa horšie každému samostatne, vo štvorici spacák na spacáku sme zimu prežili bez problémov. Keď sme sa konečne všetci vyhrabali a pripravili, začala tradičná ranná procedúra, nakŕmiť psíkov, následne nás. Okolo 9 nás čakalo stretnutie s Johanom a súťaž v zakladaní ohňa, zišli sme sa pred Johanovým pľacom, všetci s drievkami v rukách, nožíkmi s kresadlami, roztiahli sme sa po celom chodníku podľa skupín do krajín a začali. Neviem či sme boli prví, koniec koncov to ani nikto nesledoval, princíp tkvel v založení ohňa a to sa bez problémov podarilo. Vyhrali sme aj vlastnú doplnkovú súťaž o najvyšší plameň keď Dano deň predtým ozbíjal celý les o suché konáre. Oheň horel, Johan kontroloval ako sa darí ostatným, všetci to zvládli, v divočine by sme prežili, oheň je základ. Pomaly sme sa presunuli k nášmu kempovisku a začali baliť, blížila sa jedenásta hodina a štart poslednej etapy Fjallravenu Polar. S Danom sme sa prichytili v rozhovore ako to rýchlo ubehlo, že sa na jednej strane tešíme do cieľa, ale bude nám smutno za celou akciou, psami, ľuďmi. Zbalili sme tábor, poslednýkrát postavili na sane a odštartovali, deň ako z katalógu, nádherne slnečno, bez mráčika, bezvetrie, ale chladno. Posledná etapa sa tiahla cez jazerá, ale najmä po lesoch, náš Slovensko-Nemecký tým odštartoval ako prvý, po dvoch hodinách sme znenazdajky zastali na konci dlhej rovinky na jazere pred vstupom do lesa. Tom dostal príkaz počkať všetkých, oznámil že cieľ je už v nedohľadne a máme prísť všetci spolu, 28 účastníkov, 7 mašerov a 210 psov sa rútilo spoločne do cieľa najväčšieho dobrodružstva v našich životoch. Posledné kilometre etapy boli rozmanité s množstvom zátačiek, stúpaní a klesaní, netušili sme kde nás čaká cieľ. Vyšli sme z nenápadného lesíka na jazero ako už nespočetnekrát predtým, ale s jednou zmenou, v diaľke bolo vidieť pripravené vlajky Fjallravenu, cieľ pred nami. Vtedy ma napadlo že nemám pripravenú vlajku! Našu! Slovenskú, s ktorou by bola česť prejsť cieľom. Rýchlo som ju vytiahol z ruksaku a držal v ruke až do konca. Tam nás už čakalo množstvo ľudí, organizátori, kameramani, fotografi, novinári a hostia Fjallravenu. Cieľom sme prešli ako prví, ale to je nepodstatné, všetci sme sa cítili ako víťazi, prežili a užili sme si celý týždeň za Polárnym kruhom o čom sa nikomu z nás nikdy ani len nesnívalo. Naozaj nádherný pocit byť v cieli a uvedomiť si, že to nebol sen, ale skutočný zážitok. Neprislúcha mi teraz nič iné ako poďakovať ešte raz Vám všetkým, 15 059 ľuďom za hlas ktorý ma posunul až sem, Ďakujem. Obrovská vďaka aj Fjallravenu že vôbec vymyslel túto akciu a dal možnosť obyčajným ľuďom prežiť niečo neobyčajné.

Po príchode všetkých do cieľa nasledovalo spoločné fotenie a odovzdávanie niektorých vecí, ktoré sme mali len požičané (stany, spacáky, snežnice, veci na varenie…). S psíkmi sme sa nestihli poriadne rozlúčiť lebo nám ich odviedli pokým sme sa všetci účastníci a organizátori fotili na cieľovej čiare, na mojich saniach ostal len jeden, tak som sa rozlúčil aspoň s ním, ale mal pozdraviť aj ostatných. Na breh jazera sme si odložili ruksaky s osobnými vecami a nahrnuli do típí s občerstvením, znova tradičné Švédske špeciality, prvé normálne jedlo po 4 dňoch nie zo sáčka, výborné, dali sme aj dupľu. Areál v ktorom sme ukončili expedíciu je niečo ako kemp s chatkami a hlavnou budovou. Všetko veľmi pekne zariadené v symbióze s prírodou. Po výdatnom obede sme sa ubytovali v chatkách, rozdelili nás do dvoch veľkých so samostatnými izbami a veľkou spoločenskou miestnosťou s kuchynkou. Voľný program bol až do večere, niektorí to využili na spanie ako napríklad ja s Danom, iní vhúpli do sauny a hodili sa do diery v jazere na osvieženie. Slávnostnú večeru zahájili organizátori v našej chate, všetci sme už sedeli pri stole, prípitok organizátorov sa niesol v duchu úspešného dokončenia expedície. Zožali obrovský potlesk nielen za dokonalú organizáciu úžasnej akcie, ale aj priateľský prístup. Večera trvala možno 2 hodiny, pivo aj víno tieklo potokom, čašníci nosili na stôl jeden chod za druhým, dokonalé ukončenie akcie. Po večeri sa väčšina z nás presunula do hlavnej chaty na záverečnú párty, poniektorí až do rána bieleho.

Fotogaléria: Deň 6

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

DEŇ 7: Budíček 6:00, raňajky, balenie vecí a odchod na letisko spojený s dojemnými rozlúčkami 🙂 Let Kiruna, Stockholm, Viedeň. V Stockholme sme sa ešte s pár účastníkmi zdržali jednu noc a obzreli mesto.

Fotogaléria: Deň 7

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Zhrnutie akcie, moje pocity a rady: Tieto posledné riadky píšem skoro 3 mesiace po prílete domov zo Švédska, keď si spomeniem na Fjallraven Polar, stále neverím že som dostal šancu zúčastniť sa. Nepreháňam keď poviem že to je jeden z najväčších zážitkov môjho života, nebolo to ale jednoduché, prežiť 4 dni na saniach v krajine zimy a snehu nie je prechádzka ružovou záhradou, ale stojí to za to, stojí za to mesiac trpieť a bojovať o hlasy pretože zažijete niečo neuveriteľné, čo sa vám doma nepodarí. Ocitnúť sa v kolektíve 28 ľudí z celého sveta a vydať sa na dobrodružstvo na psom záprahu za Polárnym kruhom! Neznie to skvele? Bohužiaľ nepodarí sa to každému, aj keď by som to doprial všetkým. A teraz rady pre tých, čo sa chcú prihlásiť a zabojovať o miesto: Je to sakra ťažké, zaručený postup máte len vtedy ak dostanete najviac hlasov v kategórii, našťastie pre rok 2017 malo Slovensko prvýkrát vlastnú, takže sme v nej bojovali len cca 70ti, ak by sme nemali vlastnú kategóriu môžeme rovno všetci Slováci zabudnúť na postup pretože prvý z kategórie “Ostatné krajiny” kde by sme boli zaradení mal cca 110 000 hlasov. Mne sa podarilo vyhrať s 15 059 hlasmi len preto, že mám veľkú fanúšikovskú základňu na Facebooku, ktorú som si budoval posledné 2 roky a kontakty na Facebook stránky ktoré mi pomohli zdieľať aplikačku nielen na Slovensku ale napríklad aj v Poľsku a Čechách. To bol môj základ úspechu, keďže ma ľudia poznajú ako dobrodruha čo spí na kopcoch v spacáku pokojne aj v zime v najväčších mrazoch. Takže ak nemáte podobné kontakty, bude to drina, verím aj tomu, že do ďalších rokov Polaru sa prihlási oveľa viac ľudí známych na sociálnych sieťach a budú bojovať o hlasy medzi sebou. Obyčajný človek nebude mať šancu vyhrať na základe počtu hlasov. Rada pre bežných ľudí znie ZAUJAŤ a v tejto súťaži sa to dá jedine videom. Natočte kreatívne video, niečim špeciálne, opisujúce vás, vaše túžby a radosti. Musí byť originálne pretože bojujete o životný zážitok, určite sa treba naň pripraviť a nie zbúchať na kolene na poslednú chvíľu. Ja som video nemal, netuším ako sa točia a necítim sa pred kamerou dobre, išiel som vabank, vyhrať na základe počtu hlasov a podarilo sa. Prihlasovanie začína každý rok približne v polovici novembra, sledujte stránku www.polar.fjallraven.com a nenechajte si újsť životné dobrodružstvo. Držím palce 🙂

Fjallraven Polar 2017 v číslach: Ako som spomínal, pre firmu je Polar jeden obrovský marketing. Počas hlasovania a samotnej akcie za polárnym kruhom zaznamenali:
– viac ako 3 milióny návštev oficiálnej stránky
– celosvetový dosah kampane viac ako 516 miliónov ľudí
– do Polaru 2017 sa prihlásilo 1468 uchádzačov ktorí nazbierali celkovo 922 000 hlasov

Fjallraven Polar 2018: Bohužiaľ tento rok to Slovensko nebude mať vôbec ľahké, Fjallraven kompletne zmenil pravidlá a jednotliví súťažiaci už nebudú reprezentovať svoju krajinu, ale oblasť. Pre rok 2018 je Slovensko zaradené do oblasti Stredná Európa spolu s krajinami Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Albánsko, Rumunsko, Moldavsko a Macedónsko. Úprimne poviem že vyhrať v tejto kategórii na základe počtu hlasov bude skoro nemožné, ale pevne verím a budem držať palce ak sa o to niekto pokúsi. Podľa mňa je skôr na mieste zaujať videom a dúfať že si ho porota všimne. Veľa šťastia 🙂

Odkazy na články o Fjallraven Polar:
SME.sk, Outdoorfilmy.sk, Pluska.sk